V rozhovore s teológom a publicistom Miroslavom Kocúrom sa rozpráva o súčasnom postavení kresťanských hodnôt v slovenskej politike. Kocúr vysvetľuje, ako sa pojem „kresťanské hodnoty“ často politizuje a zneužíva, a aký vplyv má mlčanie cirkvi na verejnú diskusiu.

Z rozhovoru sa dozviete:

• rozdieloch medzi tým, čo cirkev učí a tým, ako politici interpretujú kresťanstvo;
• dôvodoch, prečo kňazi často zostávajú ticho – opatrnosť, obava z konfliktu alebo politizácie;
• rizikách, že ľudia začnú kresťanské hodnoty spájať skôr s politickými stranami než s duchovným obsahom;
• potrebe dialógu cirkvi s vedou a spoločenskými vedami, aby sa viera nevymkla kontrole ideológií;
• úlohe veriacich, ktorí hľadajú morálne usmernenie a musia si vyberať medzi politicky hlásanými a autentickými kresťanskými hodnotami.

V posledných rokoch politici na Slovensku často používajú pojem „kresťanské hodnoty“ vo verejnom priestore. Čo si podľa vás pod týmto pojmom väčšina ľudí predstavuje?

Kresťanstvo je veľmi široký pojem. Na Slovensku je známa jeho rímskokatolícka podoba, evanjelici a niekoľko menších kresťanských náboženských spoločenstiev a alebo cirkví sa definujú na základe toho, čo ľudia najviac poznajú. Kresťania chodia do kostola, “nehrešia”, dodržiavajú desatoro, nerozvádzajú sa, majú viac detí. V poslednej dobe po kontroverznom referende v roku 2015 sa kresťanstvo postavilo aj verejne do aktivít, ktoré sú namierené proti LGBTIQ+ ľuďom, majú ambíciu vstupovať do toho, čo je v učebných osnovách predmetov, ktoré sú spojené s najnovšími poznatkami o genetike, sexualite, intimite a repreodukčnom zdraví. Kresťania sa aktivizovali v hnutí namierenom proti Dohovoru o násilí na ženách a o jeho predchádzaniu známom ako Istanbuský dohovor. V septembri sme boli svedkami novelizácie ústavy v parlamente, kde sa kresťansky zadefinované požiadavky stali súčasťou pasáží o národnej identite, dvoch pohlaviach a táto novelizácia získala v parlamente ústavnú väčšinu. Toto všetko v predstavách ľudí môže byť kresťanstvo.

Keď politici hovoria o „kresťanských hodnotách“, zodpovedá ich komunikácia tomu, čo Cirkev učí v Evanjeliu?

To je veľmi všeobecná otázka. Museli by sme si povedať ktorí politici a ktorú komunikáciu mate na mysli. Boli sme svedkami, že predseda KBS bol po novelizácii ústavy spokojný a niektorí politici sa  s ním o tom aj radili. Zachytil som však aj vyjadrenia predsaviteľov iných cirkví, ktorí to kritizovali. Cirkví je viac a aj kresťanské hodnoty sú v rami kresťanstva interpretované rôzne.

Má Cirkev podľa vás povinnosť reagovať na politické zneužívanie viery alebo kresťanskej identity?

Naša predstava, že Cirkev sú len biskupi a kňazi sa odráža aj v tejto otázke. Je to postavené práve na predstave, že Cirkev je mocenská alebo politická štruktúra. Členovia cirkvi si občanmi tohto štátu, a teda prirodzene sa k tomu, čo sa v štáte deje vyjadrujú. Je však potrebné vidieť, že kresťanstvo nereprezentujú len rímskokatolícki biskupi a im lojálni kňazi.

Prečo sa často zdá, že kňazi ostávajú ticho, keď politici hovoria o viere a hodnotách v kontexte politického boja?

Kňazi sa nesmú verejne k politickému dianiu vyjadrovať. Toto právo je rezervované biskupom. Preto sa kňazi vyjadrujú menej. Existujú však rôzne iné kresťanské médiá, kde sa kňazi vyjadrujú a nie sú ticho. Ich vyjadrenia odrážajú však spravidla stanovisko úradnej oficiálnej cirkvi. Tou je konferencia biskupov Slovenska. Ak sa niekto ozve v inom zmysle a na inej platforme, jeho hlas je izolovaný, osamotený. Ak je v ňom náznak toho, že nie je celkom v súlade s oficiálnou pozíciou cirkevného vedenia, vedenie reaguje a prijíma opatrenia aby sa tento nesúlad „ošetril“.

Je toto mlčanie kňazov prejavom neutrality, opatrnosti alebo skôr strachu zasiahnuť do konfliktu?

Je to výsledok snahy cirkví a náboženských spoločností mať situáciu ohľadom možných názorových diskusií o cirkevnom učení vo verejnom priestore pod kontrolou.

Ako veľmi je pre kňazov na Slovensku citlivé riziko, že ich reakcia bude vnímaná ako politická propaganda?

Neviem čo máte presne na mysli. Vyjadrenia na spoločenské dianie majú vždy nádych propagandy. Ide skôr o to, že si ho osvojí niektorý tabor a ten ho používa vo svoj prospech na podporu straníckeho alebo skupinového názoru. Pri dnešnej miere rozdrobenosti slovenskej spoločnosti sa tomu nedá vyhnúť.

Vidíte rozdiel medzi tým, keď kňazi hovoria o spoločenských témach zo svojho poslania, a keď sa zapájajú do politického aktivizmu?

Sociálne učenie cirkvi je spojené nutne s nasadením za sociálnu a spoločenskú spravodlivosť. Biblické knihy už od starozákonných prorockých  kníh až po evanjeliové texty riešia životné situácie jednotlivca aj spoločnosti.

Môže sa stať, že ak Cirkev mlčí, politici si prisvoja interpretáciu kresťanstva pre svoje vlastné záujmy?

Ak cirkev mlčí pri korupcii mocných alebo šírení lží a nenávisti je to problém. Pápež Lev XIV. sa nedávno vyjadril, že ak sa cirkev vyjadruje len v súvislosti s PROLIFE aktivitami ale mlčí pri iných nespravodlivostiach ako je korupcia alebo nenávisť voči migrantom, nie je to skutočný prolife postoj. Život je zadefinovaný širšie. Povedal, že aj cirkev v tomto potrebuje spraviť krok vpred. V tomto zmysle by som k tomu doplnil, že vedecké poznanie je dnes v oblasti spoločenských vied, psychológie, medicíny a genetiky cirkvou nereflektované.

Ako môže toto mlčanie ovplyvniť veriacich, ktorí hľadajú morálne usmernenie, ale namiesto toho počujú najhlasnejšie práve politikov?

Stará zásada hovorí, že kto mlčí, schvaľuje to, čo sa deje. Ľudia si musia jednoducho vyberať čo počúvajú. Aj medzi politikmi si musia vyberať. Myslím si, že veriaci sa dnes rozhodujú vo veľkej miere samostatne a nedá sa na nich dívať ako na jednotnú a nehybnú masu. Je to však určite aj nevyužitá príležitosť byť skutočným morálnym kompasom v tejto komplikovanej dobe.

Vníma Cirkev riziko, že ľudia začnú hodnoty viery spájať viac s konkrétnymi stranami než s duchovným obsahom?

Neviem. Ľudí táto debata podľa mňa už unavuje. Ľudia hľadajú spiritualitu, ktorá im pomôže v živote chápať svet, život, dobro, krásu, vzťahy, rodinné väzby. Ak má byť náboženstvo, ktoré bude spájané s cirkvou a politickými stranami len ďalším dôvodom polariziácie, radikalizácie a štiepenia spoločnosti, rodín, pracovných tímov, tak takto ponúkané náboženstvo stratí na príťažlivosti. Tomu cirkevní lídri a špičky vo vedení cirkvi blízkych a lojálnych organizácií podľa mňa nerozumejú. Viera a spiritualita je to, čo človeku pomáha a potrebuje to zmysluplnú interpretáciu, ktorá neprotirečí poznaniu a vedeckému konsenzu. Novelizácia ústavy uprednostnila diktát ústavnej väčšiny pred vedeckým poznaním a vedeckým konsenzom. Akoby si národné a konzervatívne nastavení ľudia mysleli, že na hraniciach Slovenska prestane platiť gravitácia a odhlasovali, že naše predsudky majú prednosť pred poznaním prírodných vied a medicíny. Zemeguľa je guľatá, Slovensko bude ploché. To je predsa lož.

Čo by mali kňazi urobiť, ak cítia, že politici zneužívajú náboženstvo — existuje spôsob, ako sa vyjadriť bez politizácie?

Teológia je súčasťou univerzitného štúdia. Ak sa niekto s teologickým vzdelaním chce zúčastňovať verejného dialógu, musí akceptovať potrebu spolupráce s inými vedami. Spoločenskými, exaktnými aj medicínskymi. Teológia nemôže rozhodovať o tom, či je zem guľatá, či stredom slnečnej sústavy je Zem, alebo či žena je majetkom muža. Máme o tom dostatok skúseností z minulosti. Ak teológia prestane hľadať pravdu v spolupráci s inými vedami, stane sa z nej ideológia, ktorá uznáva a presadzuje len svoje tézy. A násilím si ich vynucuje cez lobbing  svojich lojálnych členov. Cestou je spolupráca, pokora a vzájomné dopĺňanie.

Ak by ste mali kňazom odkázať jednu vec, aby v takejto situácii konali v prospech dialógu a pravdy, čo by to bolo?

Ja naozaj nie som tu na to, aby som niekomu niečo odkazoval. Som veriaci človek a považujem sa za kresťana. Snažím sa ukázať, že byť kresťanom a byť otvoreným človekom nie je niečím nezmieriteľným. Poznám mnohých kresťanov, ktorí to vidia podobne. Pápež František na Slovensku povedal, že cirkev sa nemá zastavovať na svojej ceste časom a svetom. Ak sa zastaví, tak ochorie. Svet ide dopredu a veriaci ľudia môžu nastavovať štandardy jeho fungovania v dialógu spolu s ostatnými. Nejde o to prispôsobovať sa svetu. Ide o to vnímať čo sa deje a hľadať na nové situácie odpovede v dialógu z hĺbky osobného presvedčenia, osobnej viery a súčasnej úrovne vedeckého poznania. Nie s mikroskopom pod pazuchou.