Zástupcovia viacerých kresťanských cirkví sa na spoločnom podujatí ospravedlňovali za chyby, ktoré ovplyvnili tisíce ľudí. Zazneli priznania o arizácii, fyzickom a duchovnom zneužívaní, mlčaní v časoch útlaku a spolupráci s nacistickým aj komunistickým režimom.

Spišský biskup František Trstenský, ktorý prišiel s myšlienkou Dňa odprosenia, hovoril o potrebe pokory a pravdivosti. Podľa neho je priznanie chýb len prvým krokom.

„Nejde o to, že dnes povieme niekoľko silných viet a tým sa všetko vyrieši. Ide o vytvorenie priestoru pre zmenu mentality,“ povedal.

Evanjelický biskup Ivan Eľko predstúpenie cirkví označil za dôležitý signál a poďakoval Trstenskému za iniciatívu.

V budove bývalého parlamentu na bratislavskom Župnom námestí sa v nedeľu uskutočnilo podujatie, aké na Slovensku doteraz nemalo obdobu. Deň odprosenia, ktorý je súčasťou príprav na Jubilejný rok 2025, zastrešil spoločnú bohoslužbu a verejné priznania predstaviteľov rôznych kresťanských cirkví.

Podujatia sa zúčastnili biskupi, farári a rehoľní zástupcovia katolíckej, evanjelickej, gréckokatolíckej, pravoslávnej, reformovanej i ďalších cirkví. Počas viac ako hodinového programu zazneli prosby o odpustenie v siedmich oblastiach, ktoré organizátori považovali za kľúčové zlyhania cirkví vo vzťahu k spoločnosti.

Kľúčové témy — arizácie počas Slovenského štátu, kolaborácia s totalitnými režimami, zneužívanie duchovnými či mlčanie pri nespravodlivostiach — zazneli bez obalu. Nie ako odborné konštatovania, ale ako verejne vyslovené priznania.

Podujatie pripravovali mesiace. Výsledkom bol text, ktorý neobišiel tabu

Viaceré cirkvi sa na texte podieľali spoločne, čo nebolo samozrejmosťou. Hoci ekumenická spolupráca na Slovensku existuje, otvorené pomenovanie vlastných zlyhaní nepatrí k bežným témam verejných vystúpení.

Preto bol Deň odprosenia vnímaný ako niečo medzi liturgiou a občianskym aktom. Nebol pritom určený len veriacim — organizátori ho explicitne smerovali aj k širšej spoločnosti a k tým skupinám, ktorým cirkvi v minulosti ublížili.

Počas bohoslužby postupne pristupovali zástupcovia rozličných denominácií k pulpitom, pri každej prosbe zapálili symbolickú sviecu a prečítali text, ktorý pomenoval konkrétne zlyhania.

Napätia medzi cirkvami a historické súperenie

Prvá prosba bola venovaná samotnému vzťahu cirkví. Zazneli v nej slová o predsudkoch, odmietaní, vyhýbaní sa spolupráci a o situáciách, v ktorých cirkvi medzi sebou súťažili spôsobmi, ktoré škodili samotnému kresťanskému poslaniu.

V texte sa spomínalo aj pohŕdanie, odsudzovanie a preklínanie iných denominácií — a aj historické príklady prenasledovania zo strany jednej cirkvi voči druhej.

Hoci mnohé z týchto konfliktov siahajú hlboko do minulosti, ich následky sú na Slovensku stále prítomné. Nedôvera medzi cirkvami a obava zo „straty veriacich“ boli dlhé roky prekážkou spoločných aktivít.

Rozpor medzi slovami a realitou

Druhá prosba pomenovala niečo, čo zaznieva v kritike cirkví často: rozdiel medzi deklarovanými hodnotami a konkrétnymi činmi. Predstavitelia cirkví priznali, že ich slová boli neraz prázdne, sľuby nenaplnené a reakcie na problémy pomalé či formálne.

V tomto bode program reagoval aj na všeobecný hlas spoločnosti, ktorá často poukazuje na dvojtvárnosť, moralizovanie či odtrhnutosť cirkevných autorít od bežnej reality.

Mlčanie v čase, keď bolo potrebné konať

edna z najťažších prosieb sa týkala mlčania pri nespravodlivostiach. V texte sa hovorilo o situáciách, keď cirkvi nereagovali na utrpenie, prenasledovanie alebo zneužívanie moci.

Zaznelo, že Cirkev ako celok aj jednotliví predstavitelia niekedy mlčali z pohodlnosti, strachu, či preto, aby si chránili vlastné postavenie.

Vymenúvané boli konkrétne skupiny — ľudia z chudobných regiónov, Rómovia, sociálne slabí, obete diskriminácie. Prosba však jasne smerovala aj k období totalít, počas ktorých mohli cirkvi vystupovať odvážnejšie.

Zneužívanie — fyzické, duchovné aj psychické

Najväčšiu pozornosť medzníkových slov vzbudila prosba o odpustenie za zneužívanie zo strany duchovných a cirkevných pracovníkov. Text explicitne pomenoval sexuálne, fyzické aj psychické zneužívanie, manipuláciu a zneužívanie autority.

Zaznelo aj to, že cirkevné štruktúry neraz uprednostnili ochranu vlastného mena pred spravodlivosťou pre obete.

Priznanie krytia páchateľov odznelo jasne a bez spochybňovania. Cirkevné autority uviedli, že odmietli jednoznačne pomenovať zlo, a niektoré obete tak zostali bez pomoci.

Arizácie počas Slovenského štátu

Prosba venovaná antisemitizmu a zločinom Slovenského štátu bola jednou z najotvorenejších častí programu. Zaznelo, že viacerí cirkevní predstavitelia priamo podporovali režim, ktorý segregoval a dehumanizoval Židov, a že sa podieľali na arizácii ich majetku.

Nešlo len o abstraktné pomenovania. Text priamo uvádzal, že niektorí duchovní zamlčovali zločiny režimu, teologicky ospravedlňovali protižidovské zákony alebo prispievali k atmosfére nenávisti.

Téma Slovenského štátu je pre slovenské cirkvi dlhodobo citlivá. Mnohí členovia katolíckej cirkvi sa s touto minulosťou vyrovnávali len veľmi pomaly. Preto bolo zaradenie tejto prosby považované za výrazný krok.

Kolaborácia s nacizmom a komunizmom

Organizátori pomenovali aj spoluprácu niektorých cirkevných predstaviteľov s totalitnými režimami — so štátnou bezpečnosťou počas komunizmu aj s nacistickými štruktúrami počas vojny.

Zaznelo, že dôvodmi boli strach, vypočítavosť aj osobné ambície.

V prosbe sa hovorí aj o prevracaní kabátov a prispôsobovaní sa režimom, ktoré prenasledovali iných ľudí.

Cirkevné autority tak uznali, že niektorí duchovní neboli obeťami režimov, ale ich aktívnymi podporovateľmi.

Osobná i kolektívna pýcha

Posledná prosba sa týkala pýchy — nie abstraktnej, ale konkrétnej: presvedčenia o vlastnej nadradenosti, presadzovania moci, manipulácie a neochoty pripustiť chybu.

Bola to prosba, ktorá prekračovala konkrétne historické obdobia. Mierila na celkový spôsob, akým sa časť cirkevnej hierarchie správala v priebehu desaťročí. A zároveň bola rámcom pre všetky predchádzajúce zlyhania.

Judák: Nestačí pomenovať, potrebné sú skutky

Nitriansky biskup Viliam Judák vo svojom príhovore upozornil, že deň samotný nebude mať zmysel, ak nepríde k reálnym zmenám.

Hovoril o nenávisti v spoločnosti, o rastúcej vulgarite a agresivite, o tom, že cirkvi by mali byť faktorom upokojenia a kultivácie verejného priestoru. Pripomenul aj korupciu a morálny relativizmus, ktoré označil za problémy presahujúce samotné cirkvi.

Ak chce Cirkev budovať dôveru, podľa Judáka musí byť konzistentná v tom, čo hlása aj koná.

Trstenský: Ide o začiatok dlhšieho procesu

Spišský biskup František Trstenský, ktorý prišiel s myšlienkou Dňa odprosenia, hovoril o potrebe pokory a pravdivosti. Podľa neho je priznanie chýb len prvým krokom.

„Nejde o to, že dnes povieme niekoľko silných viet a tým sa všetko vyrieši. Ide o vytvorenie priestoru pre zmenu mentality,“ povedal.

Evanjelický biskup Ivan Eľko predstúpenie cirkví označil za dôležitý signál a poďakoval Trstenskému za iniciatívu.

Čo znamená Deň odprosenia pre celú spoločnosť

Podujatie bolo zamerané najmä na cirkvi, no jeho témy presahujú náboženský rámec.
Dotýkajú sa histórie štátu, vzťahov medzi väčšinou a menšinami, kultúry verejnej debaty aj spôsobu, akým sú na Slovensku vnímané autority.

Cirkevné priznania tak v istom zmysle otvárajú aj širšiu otázku:
Dokáže Slovensko hovoriť o vlastných zlyhaniach otvorene aj mimo cirkevného prostredia?
Podujatie naznačuje, že je to možné — ale zároveň pripomína, že takáto úprimnosť nie je samozrejmosťou.

ymbolický moment s otvoreným pokračovaním

Deň odprosenia nebol akademickou diskusiou ani politickým gestom.
Bol to prvý pokus cirkví na Slovensku pomenovať svoju minulosť aj súčasné problémy bez obalov a verejne.

Je však len začiatkom procesu, ktorý môže trvať roky.

To, či pôjde o historický moment alebo len o jednorazové gesto, ukáže až ochota cirkví konať — nie len hovoriť.