Kňaz Miroslav Hamarčák – známy na sociálnych sieťach ako eastpriest – spolu s manželkou tvorí obsah, ktorý oslovuje tisíce ľudí. Ich vstup do online sveta začal osobným príbehom dcérky Majky, narodenej s Downovým syndrómom, a postupne prerástol do misie prinášať povzbudenie a Božie slovo tam, kde sú dnes mladí – na sociálne siete. V rozhovore otvára otázky autentickej komunikácie, reakcií cirkvi, práce s kritikou aj hraníc medzi súkromím a verejným priestorom.



Z rozhovoru sa dozviete:

• prečo kňaz vstúpil na sociálne siete a čo ho k tomu viedlo,
• ako reagovalo okolie a cirkev,
• čo funguje na sociálnych sieťach pri oslovovaní mladých,
• ako pracuje s kritikou a kde má hranice súkromia.

Kedy a prečo ste sa rozhodli vstúpiť na sociálne siete?

Na sociálne siete sme vstúpili ako tím – ja a moja manželka. Profil eastpriest je spoločný projekt, lebo ja videá veľmi neviem tvoriť ani strihať; celú technickú stránku má na starosti ona. Impulzov bolo viac. Veľkú rolu zohrala naša dcéra Majka, ktorá sa narodila s Downovým syndrómom. Manželka sa kvôli nej naučila strihať videá, keďže sme potrebovali zdieľať jej pokroky na stránkach grantových organizácií. Postupne sa tak dostala k editovaniu.

A napokon prišiel aj COVID, ktorý nás odlúčil od veriacich. Vo mne, ako v kňazovi, to prebudilo túžbu vyjsť von – nielen s príbehom našej dcéry a našej rodiny, ale aj s Božím slovom – tam, kde sú dnes mladí: na sociálne siete.

Aká bola vaša pôvodná predstava o online pôsobení a ako sa líši od reality?

Od začiatku som rátal s tým, že prídu aj pozitívne, aj negatívne reakcie. Tak to v živote jednoducho je – nič nie je jednosmerné. Aj samotné verejné účinkovanie Ježiša Krista vyvolávalo u ľudí na jednej strane údiv a prijatie, a na druhej strane pohoršenie či odpor. Podobne to vnímam aj ja na sociálnych sieťach.

Stále sa nájdu aj hejteri, ale drvivú väčšinu tvoria ľudia, ktorým sa táto tvorba páči. Dostávam veľa spätných väzieb a povzbudení, aby som neprestával. A to je pre mňa veľmi dôležité.

Ako reagovalo vaše najbližšie okolie a vedenie cirkvi na to, že ste začali tvoriť obsah na sociálnych sieťach?

Často hovorím, že do tejto služby nás Boh jednoducho pozval a položil nám ju na srdce – najmä v období po narodení našej dcéry Majky a počas  už spomínaného Covidu. Myšlienka vstúpiť na sociálne siete vo mne dozrievala dlhšie, ale naplno sa to rozvinulo až vtedy, keď som prišiel do Staškoviec, kde pôsobím teraz.

Najskôr sme začali pridávať povzbudenia a duchovné slová na farský profil. A v jednom momente mi manželka povedala: „Ak po tebe príde niekto, kto to nebude chcieť robiť, bude do toho len dotlačený. Možno je čas, aby si mal vlastný profil.“ To bol silný impulz – a zároveň návrat k tej pôvodnej túžbe.

Potom prišiel výber mena. Uvažoval som nad „Mr.Priest“ (ako odkaz na Mr.Beasta, najsledovanejšieho youtubera na svete), ale napokon zvíťazilo eastpriest – pretože som kňaz z východného Slovenska a východného, byzantského obradu. Sme katolíci, len liturgicky, obradovo sa v mnohom líšime od rímskokatolíkov.

Reakcie okolia boli rôzne, ale najbližšia rodina nás podporovala a povzbudzovala. Rast profilu bol veľmi rýchly – prvých 10-tisíc sledovateľov pribudlo asi za mesiac. To vo mne vyvolalo rešpekt aj otázku, ako to príjme môj arcibiskup.

Keď sa vrátil zo synody v Ríme a stretli sme sa na kňazskom dni, povedal mi len: „To, čo robíš, dobre robíš. Pokračuj ďalej.“ A ja som to prijal ako jeho požehnanie.

Aký typ obsahu sa vám najviac osvedčil pri komunikácii s ľuďmi, ktorí by bežne do kostola neprišli?

Najviac sa osvedčila autentickosť. Celý profil má pre mňa jeden hlavný cieľ – ukázať, že kňaz je normálny človek. Aj my máme svoje silné aj slabé stránky, zápasy, pády aj chvíle radosti. Nie sme nejaká „iná kategória“.

Veľmi silným rozmerom je pre mňa aj svedectvo o našej dcére. Dlho som si myslel, že jej postihnutie je kríž alebo bremeno, ktoré musím niesť. A až časom som pochopil, že práve ona je dar. Nie ona potrebovala byť uzdravená – ja som potreboval uzdravenie srdca, pohľadu, postoje.

Keď hovorím takto úprimne a bez idealizovania, ľudia to vycítia. A práve to ich oslovuje. Aj tých, ktorí by do kostola sami od seba možno neprišli.

 V čom je podľa vás rozdiel medzi kázať v kostole a hovoriť na sociálnych sieťach?

Najväčší rozdiel je v pozornosti poslucháča. V chráme sú ľudia „stabilní“, sediaci v laviciach a aj keď sa kňaz trochu zamotá, neodídu. Na sociálnych sieťach stačí pár slov mimo pointu a človek jedným pohybom prsta prejde ďalej – a už sa k vám možno nikdy nevráti.

Online priestor je oveľa rýchlejší a vyžaduje si presnosť, stručnosť, údernosť a okamžité smerovanie k pointe. Keď som natáčal prvé videá, pre mňa bola veľkým zrkadlom manželka za kamerou. Keď začala zívať alebo pozerať na hodinky, bolo jasné, že som sa príliš rozkecal. Mnohokrát ma zastavila so slovami: „Ešte si len v úvode a už to má 40 sekúnd.“ My kňazi sme naučení začínať kázne dlhými oslovením typu: „Drahí bratia a sestry, milí veriaci, milí miništranti…“ Na sociálnych sieťach to vôbec nefunguje. To som si potreboval uvedomiť ako prvé.

Ako sa vyrovnávate s kritikou alebo negatívnymi komentármi? Je iná ako kritika v offline priestore?

Myslím si, že kritizovať v online priestore je omnoho jednoduchšie ako z očí do očí. V offline svete musí mať človek na skutočnú kritiku odvahu. Na internete si „kopne“ takmer každý, kto chce, bez toho, aby niesol zodpovednosť alebo poznal kontext.

Ja osobne hejty neberiem príliš vážne. Beriem ich ako prirodzenú súčasť tvorby, najmä v začiatkoch, keď algoritmus posiela videá všade – aj k ľuďom, ktorí nie sú cieľovou skupinou. Vtedy sa profiluje to „jadro“ sledovateľov, ktoré má o obsah skutočný záujem.

Priznávam však, že oveľa ťažšie to znáša moja manželka. Tá by sa niekedy aj išla „slovne pobiť“. (úsmev) Ale ja jej stále hovorím: „Hejt na hejt plodí len ďalší hejt. Nemá zmysel reagovať.“

 Keď tvoríte obsah, máte nejaké hranice alebo pravidlá, ktoré nikdy neprekročíte?

V tvorbe videí nie sme profesionáli – stále sa učíme a zisťujeme, čo funguje a čo nie. Navyše máme tri malé deti, takže času na natáčanie je prirodzene menej, ako by sme možno chceli. Aj preto si nemôžeme dovoliť „hrať sa na niečo“, musí to byť jednoduché a úprimné. Naše hlavné kritérium je autenticita. Keď ma niečo chytí za srdce – nejaká myšlienka, situácia, Božie slovo – prídem za manželkou a povieme si: „Poďme vymyslieť, ako to podať.“

Vtedy sa z natáčania nestáva povinnosť, ale náš spoločný priestor – niečo, čo nás v manželstve dokonca posúva dopredu. Mnohí manželia majú spoločné hobby; my sme ho našli až v tomto – v tvorbe. A ešte máme jedno pravidlo – väčšina videí vzniká na prvý pokus.

Keď som sa niekedy pokúšal video „prehrávať“ alebo preformulovať to krajšie, vždy som sa nakoniec vrátil k tomu úplne prvému záberu. Práve ten je najúprimnejší. A presne o to nám ide – aby to, čo ľudia vidia, bolo skutočné, nie vymodelované.

Zažili ste situáciu, keď vám sociálne siete otvorili dvere k osobnému stretnutiu alebo pastoračnej praxi?

Áno, veľmi často. Najmä pri mladých ľuďoch to výrazne búra bariéry. Tým, že som na sociálnych sieťach, nadobúdajú pocit, že som im bližší, že rozumiem ich svetu – a úprimne, je to aj pravda. Sociálne siete nás dostali na „rovnakú vlnu“ a uľahčili prvý krok k rozhovoru.

Pred časom som napríklad robil sériu večerov s názvom Q&A – otázky a odpovede. Začínalo to úplne základnými otázkami o viere, ktoré by sa mnohí možno hanbili opýtať v kostole. No cez tieto jednoduché otázky sme sa postupne dostali s mnohými ľuďmi k veľmi osobným a hlbokým rozhovorom – už cez správy v direkte.

Sociálne siete tak často nie sú „náhradou“ pastorácie, ale mostom, ktorý k nej vedie.

Ako odlišujete súkromný život od verejného profilu? Máte limity, čo nezdieľate?

Určite áno. Myslím si, že každý, kto pôsobí na sociálnych sieťach, má svoje hranice. Často sa o tom hovorí aj medzi influencermi – ľudia si niekedy myslia, že to, čo vidia online, je celý ich život. Ale v skutočnosti zdieľajú len to, čo chcú zdieľať. Podobne to máme aj my.

Niekedy cítim v srdci, že niečo má byť povedané nahlas – či je to osobná skúsenosť, alebo duchovná myšlienka. A vtedy to zazdieľam. Inokedy cítim, že to má ostať v tichu nášho domova – a vtedy to jednoducho nepatrí na internet.

Moja manželka má svoj vlastný profil, kde sa viac venuje našej dcérke, jej terapiám a rehabilitáciám. Mnohé veci ukazujeme, pretože môžu povzbudzovať alebo pomôcť iným rodičom v podobnej situácii. Ale mnohé ostávajú len pre nás.

Najdôležitejším kritériom je pre nás srdce – či je to, čo chceme zdieľať, skutočné, zrelé a má to byť vonku, alebo nie. A podľa toho sa rozhodujeme.

Aké riziká vidíte v tom, že farár sa stane influencerom a môže byť vnímaný ako celebrita?

Nebezpečenstvo tu určite je – a nielen pre kňaza, ale pre každého človeka, ktorý sa zrazu ocitne v centre pozornosti. Keď človek začne cítiť, že je stredobodom diania, môže ľahko stratiť pokoru a nadhľad.

Na druhej strane, povolanie kňaza už samo o sebe znamená, že ste svojím spôsobom „na očiach“. Najmä v malých obciach na severovýchodnom Slovensku je kňaz prirodzene sledovaný – ľudia si všímajú, ako sa správa, reaguje, žije. V tomto zmysle pre mňa sociálne siete neboli až takou zmenou. Nevnímam sa ako celebrita.

A možno aj preto, že pôsobím v Staškovciach – v malej dedine s približne 150 obyvateľmi. Tu si človek nemá kde „uletieť“. Poznáme sa všetci, nikto sa ku mne nespráva zvlášť výnimočne, okrem toho, že som ich kňaz. To veľmi uzemňuje.

Iné je to na kresťanských podujatiach alebo väčších akciách. Tam ma niekedy oslovia ľudia, ktorých som nikdy predtým nevidel, ale oni ma poznajú z videí a majú prirodzený pocit blízkosti. A mne je to vlastne veľmi príjemné. Moja manželka sa často smeje, že ja viem reagovať ako najlepší kamarát aj k človeku, ktorého stretávam prvýkrát v živote.

Aký vplyv podľa vás môže mať online prítomnosť na budúcnosť cirkvi a pastorácie mladých?

Úplne obrovský. Hovorím to stále: ak by Ježiš Kristus alebo apoštoli mali tú možnosť, ktorú máme dnes my – prihovoriť sa naraz obrovskému množstvu ľudí, pokojne aj z malej dediny ako sú Staškovce – určite by to využili.

Aj samotná cirkev dnes hovorí o sociálnych sieťach ako o šiestom svetadiele. Je to nový priestor, nové „misionárske územie“. A kde sú ľudia, tam majú byť aj kňazi.

Samozrejme, nejde o náhradu sviatostí a osobného kontaktu. Ale pastoračná služba – povzbudenie, vysvetľovanie, doprevádzanie, modlitba, prijatie – sa bude, či chceme alebo nechceme, do určitej miery presúvať aj do virtuálneho priestoru.

A myslím si, že je správne sa tomu nebrániť, ale naučiť sa tam byť prítomný múdro a srdcom.

Čo vás najviac prekvapilo na vašom online publiku, ich reakciách alebo otázkach?

My kňazi často žijeme v domnienke, že ľudia, s ktorými hovoríme, sú vo viere na podobnej úrovni ako my – že majú už osvojene základy teológie, morálky, liturgie, dogmatiky. V seminári sa tým zaoberáme roky a ľahko sa môže stať, že zabudneme, kde sa reálne nachádza väčšina veriacich. A práve vstup do online priestoru mi to veľmi jasne ukázal.

Cez Q&A otázky a správy v direkte som zistil, že ľudia sa pýtajú na tie najzákladnejšie veci viery – ktoré my považujeme za samozrejmé, ale pre nich samozrejmé vôbec nie sú. Toto je pre mňa veľká a potrebná „návratka“ – pripomenutie, že my kňazi nesmieme rezignovať na úlohu učiteľov a misionárov. Nie je pravda, že katechézu už netreba. Skôr naopak – dnešný svet si žiada, aby sme o Bohu hovorili od základov, jednoducho, zrozumiteľne a s láskou.

Ak by ste mali povzbudiť ďalších kňazov, aby vstúpili na sociálne siete, čo by ste im poradili?

Poradil by som im jednu jednoduchú vec: Ak cítiš v srdci, že ťa Boh do toho volá, vykroč. Táto služba je naozaj službou – bude niečo stáť. Možno tvoje súkromie, možno tvoje plány, možno ťa „obrúsi“ v niektorých vlastnostiach. Niektoré veci sa budeš musieť naučiť robiť inak. Ale ak je za tým Božie volanie, stojí za to odpovedať.

Aj ja som dlho váhal. Nebolo to jednoduché – bolo tam veľa ostychu a otázok, ako to príjme okolie. Ale keď som ten krok urobil, zistil som, že mnohé z tých strachov, ktoré som mal, boli len nafúknuté bubliny. Boh v tom celom konal omnoho viac, než by som čakal.

Dnes vnímam veľké Božie požehnanie v tom, že sme do toho vstúpili. Večer, keď dávame deti spať, modlíme sa nielen za našu „papierovú“ farnosť v Staškovciach, ale aj za tú virtuálnu, ktorú nám Boh zveril cez sociálne siete. Preto chcem povzbudiť každého – či už biskupa, kňaza, rehoľníčku, laika, kohokoľvek, kto má túžbu hovoriť o Bohu vo virtuálnom svete: Začni. Tento „šiesty svetadiel“ potrebuje nových svedkov.