V Malej Čalomiji, obci s niekoľkými stovkami obyvateľov na juhu Slovenska, slúži farárka Soňa Pichnarčíková. Nejde o farnosť s veľkým chrámom, početnou komunitou ani silným zázemím. Napriek tomu tu prebieha živý, tichý a prekvapivo hlboký príbeh cirkvi, ktorá stojí na blízkosti, ľudskosti a vernosti — nie na číslach.

Rozprávali sme sa o tom, ako sa slúži tam, kde „nie je koho stratiť“, o radostiach aj prekážkach malej komunity, o sile modlitby, o tom, čo dnes ľudia hľadajú v cirkvi, aj o tom, čo by cirkev mala hľadať v ľuďoch. Farárka hovorí otvorene o svojej túžbe priblížiť vieru tým, ktorí ju zažili len ako povinnosť, a o tom, prečo je niekedy dôležitejšie byť ticho ako kázať.

Milovaní, pred tým ako budem odpovedať na tieto otázky, chcem aby ste vedeli, že moje odpovede sú založené podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia. To ako reagujem je dôsledkom mojej služby cirkvi a praxe, ktorú počas 12 rokov vykonávam. Nech je preto tento rozhovor pre Denník N prínosom pre tých, ktorí chcú kráčať ďalej nie len na základe dogmy a predpisov, ale v prvom rade na základe srdca, ktoré potrebuje každodennú obnovu. To moje je odovzdané môjmu najdrahšiemu Mužovi života, Ježišovi Kristovi, ktorý má každý deň učí i uisťuje, že som v Jeho rukách. 

Čo je podľa vás najkrajšia vec na živote v malej farnosti, ktorú by človek z mesta nikdy nezažil?

Všade je niečo krásne. Je pravda, že v malom cirkevnom zbore sa niektoré informácie či situácie prežívajú akosi  osobnejšie ako v tých väčších, kde je väčšia anonymita. Nech ide o veľkú alebo malú farnosť, dôležitým medzníkom nie je počet alebo veľkosť. To dôležité, čo robí cirkevný zbor krásnym je túžba ľudí.
Túžba napredovať, hľadať, spoznávať, pochybovať, dôverovať, odpúšťať, milovať, chápať i pomáhať.
Túžba je silné a intenzívne chcenie po niečom, čo láme tradičné pohľady na niečo, čo prináša so sebou viac, ako len povinnosť. Ide o život v ktorom napriek všetkým slabostiam môže človek vnímať svoju hodnotu, ktorú v sebe nesí a vôkol seba roznáša. Nie každý človek vie pomenovať alebo rozpoznať svoju vlastnú hodnotu. Dokonca sa stretávam s tým, že ľudia premýšľajú nad otázkou: ,,máš rád samého seba?“
Tá najkrajšia a pritom najdôležitejšia ,,vec“ je hodnota uvedomovať si že som Boží. Božím synom, Božou dcérou. Duch Svätý nie je viazaný na veľkosť, čas ani priestor. Je všade prítomný a preto mnoho krásneho môžu ľudia z milosti Božej zažívať ak srdcom príjmu a vierou uchopia tu radostnú zvesť, že sú milovaní. Áno je pravda, že možno navonok nevyzerajú ako zbor, ktorý má niečo viac ako ten druhý ale veľkosť zboru sa nemá hodnotiť dostatočným počtom ľudí zapísaných v kartotékach. Ak sa na to pozeráme z tohto hľadiska, tak sme stratili pravý zmysel a odkaz Ježiša Krista, ktorý povzbudzuje slovami: ,,Neboj sa malé stádočko, lebo zaľúbilo sa Tvojmu Otcovi dať vám kráľovstvo Božie.“ Láska Otca nebeského sa dotýka človeka svojím spôsobom. A to je to najkrajšie, čo prajem každému človeku v jeho farnosti či cirkevnom zbore. Nechaj sa zasiahnuť láskou z kríža.

Spomeniete si na okamih, keď ste si uvedomili, že aj malá farnosť dokáže robiť veľké veci?

Tu musím v prvom rade poukázať na to, že tam kde je túžba a vôľa, tam je aj cesta.
Je pravda, že malé cirkevné zbory – CZ, majú v mnohom ohraničené možnosti. Ale, ak by sme na to pozreli z pohľadu vlastnenia majetku, tak je to veľmi diskutabilné. Tak ako nie všetky veľké zbory sú finančné zabezpečené, tak ani malé zbory nemusia vždy núdzou trpieť a samozrejme opačne. Veľké zbory môžu mať dostatok financií, nájmov atď., a tie malé žijú celý rok v nádejí, že okrem milodarov im jeden krát v roku príde symbolický nájom za ,,piaď“ zeme. Áno, netreba zabudnúť, že dnes môžeme nie len od cirkvi ale i štátu prijímať dotácie na základe vypracovaných projektov, ale stále visí otáznik nad tým, komu, čo a koľko a či vôbec odklepnú.
Je preto smerodajné poznávať a vnímať, že každý zbor a ľudia v ňom sa musia učiť hľadať východiská v danej situácii ak sa chcú posúvať ďalej.
Za moje plynúce 11 ročné pôsobenie v našom CZ Malá Čalomija, s veľkou láskou Bohu ďakujem. Boli situácie, kedy sme si povedali, ,,to nedáme“, ,,to nemá zmysel“, ,,prejdime to mlčaním“, ,,počkajme, čo prinesie čas“ a podobne.
Človek vtedy prepočítava a bilancuje, čo má a čo nemá zmysel a čo naopak rozhodnutie pre danú vec prinesie. Nech ide o čokoľvek v každom CZ bez rozdielu na počet členov je veľmi potrebná komunikácia a vzájomné vypočutie si aj toho druhého. Ľudia sme rôzni a každý z nás ma iný pohľad na veci a v niečom inom si ,,sadneme“ a tak sa dopĺňame. Dôležité je si uvedomiť, za koho ,,hráme“ alebo ,,kopeme“, ak sme vstúpili do zápasu na tom Božom ihrisku, ináč povedané na Božej vinici.
Každý človek, rodiny, firmy, zamestnanci, zamestnávatelia, štát sa boríme v problémoch. A áno do veľkej miery mnoho veci stojí a padá na financiách. Tak je tomu aj v cirkvi. Ale verím, že v nej stále rezonuje túžba po službe. Túžba po viere činnej skrze lásku. Niektoré veci sa dokážu pohnúť ak si ich finančne uchopíte, no nie všetky.
Kristus nás povolal do svojej služby. Kráčať v Jeho šľapajach, byť  Jeho nasledovníkmi. Cirkev a cirkevné zbory budú pevné stáť a rozrastať sa, ak uchopia pravdu, že najdôležitejšou súčasťou ľudí v zbore sú a zostanú modlitby.  V nich predsa predkladáme svoje žiadosti. A tých žiadostí je veľmi veľa. Modlitby za naše deti, mládež. Možno ich v malých zboroch nemáme veľa ale sú a to nás má viesť ku ešte väčšej zodpovednosti, že hoc nemáme mnoho semienok v našom zbore, neznamená to, že Boh si nás nevšíma. Modlitby sú dôležitým prostriedkom pre veriaceho človeka, aby sa dennodenne chopil nádeje, ktorá v týchto dobách pre mnohých hasne. Nádej nezahanbuje.
Ani biednych, slabých, chorých, zomierajúcich, pochybujúcich, strádajúcich. Jednoducho nikoho!
Pre mňa ako farárku v mojom zbore boli mnohé veľké veci, ktoré sme spravili, prestavby, búrania, obnovovanie, repas, rekonštrukcie, zadlženia, atď. Ale jedna z najdôležitejších veci v našom zbore je, keď sa vieme spojiť na modlitbách jedni za druhých a podať pomocnú ruku, keď príde čas. Najväčšie veci dokážu veriaci ľudia konať na kolenách.
Aj dnes potrebujeme Boží dotyk a ten prichádza ak nás Láska Kristova spája.Bohatstvo ľudí nespočíva v tom koľko vlastnia a z tohto rozdajú. Bohatstvo spočíva v tom, ak vie človek dať predovšetkým zo seba!

Ako vyzerá nedeľa, keď príde do kostola iba pár ľudí — a čo to vo vás vyvoláva?

Asi nie je až tak dôležité aký počet ľudí máme v chráme. Sú totiž situácie, kedy sú kostoly plné, otázka je, kde je myseľ ľudí? Sú kostoly, ktoré nepraskajú vo švíkoch ale ľudia sú nastavení mentálne úplne ináč. Ak to má byť kvantita ale prílišne hlboká pasivita mysle, o čom je to? Tak je to správne? Ak to zase nie je preplnené, ale aktivita mysle je spojazdnená aj na kritické myslenie, to je zlé?
Počas nedeľných Služieb Božích bez ohľadu na počet ľudí v chráme Božom si treba predovšetkým uvedomiť, že tam vstupuje ČLOVEK! Jeden príde po ťažkej noci, lebo nespal. Dôvodom nemuselo byť nočné brázdenie ulicami. Jednoducho nespal, lebo má vo svojom príbytku chorého, nevládneho alebo zomierajúceho. Ďalší vstúpil do kostola, lebo si povedal, že už tam dlho nebol. Iný prišiel poďakovať. Ďalší sa prišiel modliť, lebo sa bojí ako to pôjde s jeho osobným životom ďalej. Vstúpia i takí, ktorí si nevedia predstaviť nedeľu bez spevu a Slova v Božom dome.
Ak mám byť úprimná, stáva sa, že nedele v našom zbore sú osobné. Každý každého pozná hoci sa stáva že niekedy jeden toho druhého pozná viac ako on samého seba. V mestách je to väčšia neznáma, čo má aj svoje výhody.
Nuž, nedá sa poprieť, že v každej lavici sa skrýva príbeh so svojou minulosťou, prežívanou prítomnosťou a otvorenou budúcnosťou. Preto vždy keď vstupujem do našich kostolov vyprosujem múdrosť a pokoj, aby si ma Pán Boh použil pre svoju službu. Boh má veľký záujem o človeka. Má nás rád. Veľmi rád… A toto radostné posolstvo vo mne vyvoláva istotu, že nech nás je veľa alebo hŕstka, človek vstupuje, aby niečo nové prijal. A tu už vyvstáva otázka, či pri odchode z Božieho domu zanechávame to, s čím sme tam prišli a vyzbrojení Božou láskou chceme kráčať cestou života ďalej!?

Aká bola najdojemnejšia situácia, ktorú ste zažili s niekým z tejto komunity?

Nuž, čo je slovo dojemný? Má širokú škálu vysvetlení. Dojme vás niečo, čo vám ide ,,roztrhnúť“ srdce, lebo niekto sa baví na váš ,,účet“ a tým znehodnocuje vašu službu i hodnotu ľudskosti. My ľudia dokážeme totiž robiť tak dojemné rozhodnutia, že to môže položiť druhého na lopatky. To len na margo toho, že nie všetko dojemné je príjemné ale naopak vám to prinesie tak zdravo nezdravý preplesk, že sa chvíľku hľadáte a obávate sa, či sa vôbec nájdete .
Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia aká som. Na prvý pohľad pre mnohých (ktorí ma nepoznajú) vyzerám prísne. Som však človek, ktorý je milujúci, otvorený a hlavne úprimný. Keďže milujem službu do ktorej som bola povolaná, učím sa každý deň vnímať ako dar. Osobne mám veľmi blízko ku zomierajúcim ľudom. Sú mojou ,,slabosťou“.
Nie je to samozrejme jednoduché byť pri nich ale akonáhle viem o niekom sadám do auta a idem či už do domácnosti, zariadení alebo nemocníc. Ak je možné prisluhujem sviatosť Večere Pánovej . Tie chvíle pri týchto mojich milovaných sú chvíľami, kedy sa buď modlíme nahlas s rodinou alebo ostávam sama zo zomierajúcim. Veľa krát je naša komunikácia v tichu. Pozeráme sa jeden na druhého. Držíme sa za ruku. Pousmejeme sa. Je pravda, niekedy mi idú slzy, lebo ma s nimi mnoho spája. Alebo, keď počujem stony a uvedomujem si, že neviem pomôcť. Preto tam len tak sedím. Ľudia nechcú byť totiž sami. Nechceme byť sami pri živote nie to ešte v časoch smrti. Do poslednej chvíle je dôležité držať sa biblických slov: ,,jedni druhých bremená znášajte a tak naplníte zákon Kristov.“ Svojím spôsobom v malých komunitách je táto služba náročná, lebo sa vzájomne poznáme, čo to sme už spolu prešli a naopak ak sme sa tak často nevídali je to o to väčšia milosť, že si ma Kristus používa pre danú chvíľu. Samozrejme okrem iného využívam čas pri návšteve chorých alebo s nimi idem na vyšetrenia, chemoterapie, rôzne konzultácie, ktoré ich čakajú. Je veľmi veľa situácií, ktoré som s ľuďmi môjho zboru i mimo neho zažila a vážim si každého jedného, lebo tak dovolili vstúpiť do ich zóny, ktorá je pre nich mimoriadne náročná. Napokon tí krehkí, ktorí zostávajú. Zarmútené rodiny. Tam si hľadáme cestu ako sa rozprávať alebo len tak vedľa seba sedieť a počúvať Božiu reč, ktorá nami prechádza aj keď mlčíme.
Ale nedá mi tiež nespomenúť, že dojemné chvíle pre mňa sú, keď môžem byť aj v radostných okamihoch života ľudí. Medzi deťmi, ktoré nám rastu pred očami a z drobcov sa stávajú mladí ľudia, ktorých stále volám ,,malými“ hoc sú vyšší ako ja.
Nech ide o dojemnú chvíľu s náročným i radostným údelom, vždy je dobré si uvedomovať, že sme na jednej lodi, ktorú ak nechávame riadiť Kristom, dokážeme rozumieť slovám: láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, láska všetko vydrží.

Čo je pre vás dôležitejšie — tradícia alebo prispôsobenie sa novej generácii?

Dôležité je pre mňa ,,plénum“ s ktorým sa stretávam. Ja som farárka otvorená mnohým možnostiam. Mám rada modernosť, dynamiku, radosť. V mnohom cirkev vyzerá tak, ako si ju sami tvoríme a aký odkaz iným zanechávame ak ju navštívia. Je jasné, že všetko je potrebné prispôsobiť danej príležitosti, ale cirkev potrebuje šmrnc. Vôbec nemusíme vymýšľať nové prvky, stačí, keby ľudia boli takými, akí sú. Keď počujú orgán ťahavým spôsobom spievajú ťahavo. Keď naša sestra kantorka (ktorá má rada sviežosť) pridá na temperamente, ľudia sa nemajú problém prispôsobiť.
Sama som tá, ktorá rada opráši gitaru a v rámci Služieb Božích, slávností či stretnutí dám niečo z takého súdka. Ľudia veľmi rýchlo spozorujú, čo ich spája. Nedávno sme mali Slávnosť, do ktorej sme zapojili synťák, bubny, flautu a až po čase sa ľudia ,,priznali“, že im to dalo iný pohľad na vec, aj na bohoslužby…
Život v cirkvi má byť svieži. Dosť hektickým spôsobom žijeme v spoločnosti. Ľudia sa snažia byť uhladení, aby si o nich iní nepomysleli, čo sa im stalo, keď vyšli za rámec ,,tradičného“ života. Ak chceme ako Ježišovi nasledovníci prinášať evanjelium, netreba zabúdať, že presný preklad slova ,,evanjelium“ je radostná zvesť o milosti Božej.  Vieme, že Ježiš prišiel na tento svet, že sa stal súčasťou nás, všetku slabosť, hriech i biedu ľudí vzal na seba. Miloval nás až natoľko, že svojmu Otcovi hovorí, nech sa stane ako Ty chceš, nie ako ja chcem. Slávnym vzkriesením i zoslaním Ducha Svätého nám Boh ponúka život v Kristovi a s Kristom, ktorý nie je ,,nuda.“
Nuž, treba zároveň podotknúť, že či už sa budeme držať tradície alebo budeme prijímať nové liturgické reformy, aby sme sa priblížili k ľudom – všetko je závislé od Toho ako do týchto veci vpustíme Boha. Lebo cirkev nie je o tom, či si nás iný všimnú, ale či tí, ktorí slúžia alebo sú poslucháči, konajú svoju službu na oko alebo aby sa oslávil Trojjediný Boh.

V malej obci sa všetci poznajú. Prináša to viac blízkosti alebo viac tlaku?

Áno v našich obciach sa každý s každým pozná. Niekedy to prináša blízkosť inokedy tlak. Pár rokov spätne tí ktorí vás teraz ignorujú vás vtedy milovali, tí, čo vás nemali v láske sa snažia hľadať cestu zblíženia. Do veľkej miery všetko závisí od toho, či skrze nás hovorí urazene ego alebo výzva k odpusteniu.
Nedá sa všetkým vyhovieť ale zároveň, nemôžme všetkému podľahnúť, lebo by to človeka zničilo.  Je jasné, že situácie v zbore i dedinách majú rôzne dopady, hlavne keď sú si ľudia vzájomne rodinami, ale… Všetko stojí a padá na komunikácii. Lebo: reči sa robia a chlieb sa je.
Pri takejto otázke viem dať jednu jasnú odpoveď: všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom ma svoju chvíľu…

Kedy ste naposledy pocítili, že vaša služba má zmysel?

Každé ráno, keď sa prebudím, poďakujem Bohu a tak činím aj večer i počas dňa. Ja so Vzkrieseným komunikujem kedykoľvek a občas premýšľam ako môže mať so mnou trpezlivosť. Ale, potom si poviem: miluje ma. V službe farára sú mnohé veci nedocenené. Mnohá naša služba sa očami ľudí nevidí. Síce každý z nás povie, že robíme na vinici Pánovej, ale niekedy sa človeku žiadať počuť slová povzbudenia. Služba Bohu a ľudom pre mňa bude mať vždy zmysel. Hoc, niekedy premýšľam, či naozaj, ale potom si uvedomím, že Ježišov život mal pre mnohých zmysel a potom sa obávali, čo s nimi bude, keď odíde k Otcovi. Dal im však jasné stanovisko: ,,nebojte sa ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“
Som hriešny človek a zároveň ospravedlnený Ježišom, tak ako každý. Nie som dokonalá, mám svoje chyby, ale všetko čo konám, konám v biblickom vyznaní: všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje…Preto dosť máš na mojej milosti, lebo moja moc sa v tvojich slabostiach dokonáva.

Ako sa tu žije spolu evanjelikom a katolíkom? Sú medzi nimi rozdiely, alebo sa skôr prelínajú? → Aký je pre vás najkrajší moment ekumenizmu v tejto dedine?

Všade žijú ľudia. Všade sú nezhody. Aj dodnes panujú porovnávania a veľa krát aj útoky medzi ľuďmi ohľadne otázky viery. Jedna strana sa predbehuje ako je pravoverná, druhá sa obhajuje dielom reformácie.  Tak ako to niekedy príliš nebolo zvykom, dnes máme rodiny, ktoré sú veľmi ekumenicky poprepletané. Málo kde sa nájde rýdzo ecav alebo rkc manželstvo či rodina.  V takomto prípade sú situácie, kedy je potrebné si vydiskutovať, čo a ako ďalej, lebo popravde, nik sa nechce vzdať toho svojho…
Rozdiely boli aj budú. A to je dobré. Lebo tak sa vzájomne môže budovať v otázke dialógu. Samozrejme, tí ktorí provokačne hľadajú zámer ako komu uškodiť lebo je iného vyznania, to ja veľmi neovplyvním, ak sa on sám nenechá ovplyvniť základnými hodnotami ľudskosti.
My u nás vo všeobecnosti nemáme extra citeľné rozdiely. Ak sa má budovať spoločnosť, hľadajú sa riešenia ak sa má spoločnosť degradovať, vytvárajú sa bariéry. Závisí od človeka, ľudí…
Mnohí dnes hovoria, že doba môže za mnoho v našom živote… Ale to najbližšie okolie v ktorom ja sám žijem, tak na ňom aj pracujem. Otázka je, čo prikladám do komunity?
Ekumenizmus v našich dedinách funguje úplne normálne, stretávame sa na rôznych spoločných akciách obce i cirkvi. Robievame spoločne stretnutia pri rôznych príležitostiach.
Najsilnejší moment pre mňa je, keď sa ľudia vedia spojiť v počúvaní slova, v spievaní piesni v spoločných modlitbách.

Stáva sa, že vám katolík príde povedať: „Potrebujem sa porozprávať, ste mi bližší.“?

Samozrejme, že sa to stáva a nevidím na tom nič zlé. Buď podebatíme na fare alebo na neformálnej pôde. Keď sa stretávam s deťmi, nie sú len evanjelické. Keď s dospelými, nie sú tam len evanjelici. Keď prichádzam do stacionára, tiež tam nie sú len luteráni. Keď majú v príbytkoch chorých alebo zomierajúcich, nepoznám niečo také: tam nejdem, lebo tam je katolík.
Sama pochádzam z rodiny, kde je spleť rôznych vierovyznaní: evanjelici, rimskokatolíci, greckokatolíci – rusnáci či národnosť poľská. A žijeme. Jasné, že som hrdá na to, že som evanjelička a.v., ale to neznamená, že mi má moje vierovyznanie brániť v službe ľudom bez rozdielu… Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili (Ježiš).

S akými stereotypmi o evanjelikoch sa stretávate v takejto zmiešanej obci? → A čo na ne odpovedáte?

Stereotypy nájdeme všade, kde ich necháme len rásť a svojou pasivitou ešte aj povzbudzujeme k rastu. Každé vierovyznanie ma svoje zabehnuté koľaje (stereotypy), ale nemyslím si, že sa s nimi nedá pracovať. Vždy treba hľadať cestičky ku obnovám tak, aby to každému človeku prinieslo dobré ovocie a nový vietor do starých plachiet.

Čo vás najviac bolí, keď sa pozriete na budúcnosť malej farnosti?

Budúcnosť vyzerá byť boľavá pre všetkých, ak na ňu pozeráme teraz v tomto časovom horizonte z výhľadmi, ktoré nemajú pozitívne ciele. Všetko sa totiž poberá zvláštnym smerom a dnes nevieme posúdiť blízku nie to vzdialenú budúcnosť.
Ale, budúcnosť malých farností ma nad sebou otáznik z dôvodu odchodu mladých ľudí do iných miest alebo zahraničia. Nie tak dávno som počúvala v rádiu, že za posledných 15 rokov odišlo zo Slovenska do zahraničia 300 000 mladých ľudí a nie len, že odišli, ale nad plánom ich návratu visí otáznik.
Je prirodzené, že tam kde nie sú ľudia, vytráca sa život… Mám však nádej, že všetko čo prichádza a príde bude mať zmysel. Nech sa však pre budúcnosť nevytratia základne hodnoty človeka: láska, pokoj, ochota a pod.

Keby ste mohli jednou vetou presvedčiť mladého človeka, aby prišiel do kostola — aká by bola?

,,Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, aby večný život mal každý, kto verí v Neho.“

Predstavte si, že máte neobmedzené možnosti. Čo by ste urobili ako prvé pre farnosť v Malej Čalomiji?

Dala by som opraviť všetko, čo potrebuje generálnu opravu.

Čo pre vás znamená „cirkev“, ak vynecháme budovu, rozpočet a štatistiky? – Kedy ste naposledy cítili pochybnosť? A čo ste s ňou urobili? – Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby cirkev prežila ďalších 50 rokov?

Cirkev je pre mňa stále živým hlasom vo svete, ktorý volá ku pokoju!

Každý človek prežíva pochybnosti. Nemyslím si, že je niekto výnimka, ale ak, tak sa ,,skláňam“. Pochybnosti nás do istej miery odhaľujú a poukazujú na to, s čím v skutočnosti zápasíme buď dlhodobo alebo krátkodobo. Pochybnosti nie sú zlé, ale stále je nutnosť s nimi pracovať, aby sme sa nestali ich obeťou. Dokážu nás totiž unášať sem i tam a potom strácame pravý význam v našom živote. Ja som veľký zástanca pokoja. Nám dnes chýba pokoj. Pokoj vnútorný. Je doležíte sa vychovávať aj k prosbe o pokoj. Stojíme totiž veľa krát sami pred sebou s otázkou: ,,čo robím zle“… Nie som zástanca osobného bičovania sa, kým neprídem na to, čo sa prečo deje. Sú situácie, ktorým nerozumieme a naopak ktorým rozumieme nás valcujú, lebo si myslíme, že máme patent na rozum.
Viac ako podriadiť svoj život pochybnostiam je podriadiť život Tomu, ktorý pochybnosti premohol.

Najdôležitejšie je nestratiť to, čím nás Boh zaopatril. Kristovou láskou. Ak stratíme lásku, nemusíme pozerať, čo bude o 50 rokov, stačí, ak sa pozrieme na dnešné časy a uvidíme, čo sa to deje, ak máme deficit lásky. Lásky Božej.