Trnavský arcibiskup Ján Orosch sa po dlhšom čase osobne stretol so zakladateľom bratislavskej Teplárne Romanom Samotným a s Radkou Trokšiarovou, ktorá bola zranená pri teroristickom útoku na Zámockej ulici v roku 2022. Stretnutie bolo vyústením snahy o zmierenie po kontroverzných vyjadreniach arcibiskupa, ktorými krátko po útoku spochybnil nevinnosť obetí. Orosch sa za svoje slová ospravedlnil a rozhovor otvoril širšiu diskusiu o zodpovednosti verejných autorít, sile slov a pretrvávajúcej bolesti obetí a ich rodín.

Tragický teroristický útok na Zámockej ulici v Bratislave v roku 2022 zasiahol slovenskú spoločnosť hlbšie, než sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nešlo len o násilný čin, ktorý pripravil o život dvoch mladých ľudí a ďalšiu osobu vážne zranil, ale aj o to, ako sa s touto tragédiou vyrovnávali verejné autority, cirkevní predstavitelia a spoločnosť ako celok. Práve v tomto kontexte má osobitný význam nedávne stretnutie trnavského arcibiskupa Jána Oroscha so zakladateľom podniku Tepláreň Romanom Samotným a Radkou Trokšiarovou, ktorá bola počas útoku postrelená.

Podstatou stretnutia bolo ospravedlnenie. Arcibiskup Orosch sa rozhodol osobne reagovať na svoje skoršie vyjadrenia, ktoré zazneli krátko po útoku a ktoré vyvolali silnú kritiku verejnosti aj priamo dotknutých ľudí. V obežníku určenom kňazom totiž v minulosti vyslovil pochybnosti o tom, či obete útoku možno považovať za nevinné. Bez predloženia dôkazov sa zamýšľal nad tým, aký charakter mali aktivity v Teplárni, a naznačoval otázky spojené s drogami či morálnym hodnotením obetí.

Tieto slová mnohí vnímali ako ďalšie zraňovanie ľudí, ktorí už aj tak čelili obrovskej traume. Pre Romana Samotného, Radku Trokšiarovú, ale aj rodiny zavraždených Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, znamenali pochybnosti zo strany významného cirkevného predstaviteľa ďalšiu bolesť a pocit nepochopenia.

Ospravedlnenie ako krok k zodpovednosti

Po dlhšom období ticha a napätia došlo k osobnému stretnutiu, ktoré Samotný označil za vyvrcholenie náročného procesu. Arcibiskup Orosch v liste vyjadril ľútosť nad tým, že jeho slová spôsobili bolesť, hoci podľa jeho vyjadrenia neúmyselne. Priznal, že dopad vyslovených pochybností bol oveľa vážnejší, než si zrejme uvedomoval v čase ich zverejnenia.

Roman Samotný vo svojom verejnom vyjadrení zdôraznil, že práve osobná konfrontácia „tvárou v tvár“ bola kľúčová. Podľa neho bolo nevyhnutné hovoriť o váhe slov, ktoré zaznejú z pozície autority, a o tom, ako môžu ovplyvniť konkrétnych ľudí, ktorí sa už nachádzajú v extrémne zraniteľnej situácii.

Významnú úlohu v celom procese zohral aj právnik Tomáš Langer, ktorý zastupoval Samotného, Radku Trokšiarovú a matku Juraja Vankuliča. Jeho snaha o dialóg a zmier pomohla vytvoriť priestor na stretnutie, ktoré by ešte pred časom bolo len ťažko predstaviteľné.

Viera, trauma a osobné príbehy

Silným momentom stretnutia bolo aj svedectvo Radky Trokšiarovej. Hovorila o tom, že práve viera jej pomohla zvládnuť najťažšie obdobia po útoku. Spomenula aj osobné prijatie u pápeža Františka, ktoré pre ňu znamenalo zdroj nádeje a duchovnej opory. Tento kontrast – medzi uzdravujúcou silou viery a zraňujúcimi verejnými vyjadreniami – bol jednou z hlavných tém rozhovoru.

Samotný zároveň otvorene pomenoval bolesť rodín obetí. Pripomenul, že pre rodičov a blízkych Matúša a Juraja sa tragédia neskončila v deň útoku ani v deň pohrebu. Ide o dlhodobý proces smútku, hnevu a hľadania zmyslu. Práve preto vyjadril pochopenie pre rozhodnutie Jurajovej mamy nezúčastniť sa na stretnutí – nie každý je pripravený znovu otvárať staré rany.

Spoločenský odkaz celej udalosti

Celý príbeh má však presah ďaleko za hranice jedného stretnutia. Nastavuje zrkadlo spoločnosti, v ktorej sa často vyslovujú rýchle súdy bez hlbšieho zamyslenia nad ich dôsledkami. Samotný vo svojich úvahách upozorňuje, že slová sa dnes šíria rýchlo, no zodpovednosť za ne často chýba. Otázka nestojí len tak, či má niekto právo vyjadriť svoj názor, ale aj či je pripravený niesť následky toho, čo jeho slová spôsobia.

Stretnutie arcibiskupa Oroscha s ľuďmi priamo zasiahnutými útokom tak možno vnímať ako dôležitý, hoci oneskorený krok. Nevymaže minulosť ani nezruší bolesť, no môže byť signálom, že dialóg, sebareflexia a ospravedlnenie majú v spoločnosti stále svoje miesto.

V čase, keď sú verejné debaty čoraz viac polarizované a plné emócií, je práve takáto skúsenosť pripomienkou, že za každým vyjadrením stoja skutoční ľudia – so svojimi príbehmi, stratami a nádejou, že ich utrpenie nebude zľahčované ani spochybňované.