Ján Mikuško je slovenský seminarista, ktorý sa pripravuje na kňažskú službu a verejne hovorí o svojich životných skúsenostiach a ceste viery. V rozhovoroch a podcastoch sa zdieľa ako osoba, ktorá prešla osobnou životnou skúsenosťou vrátane vážnych zdravotných problémov v mladosti, ktoré ovplyvnili jeho duchovný život a rozhodnutie zasvätiť sa Bohu.  Je aktívny aj na sociálnych sieťach, kde zdieľa reflexie o viere a duchovnom živote počas štúdia teológie.

S Jánom Mikuškom sme sa rozprávali o:

• tom, čo podľa neho dnes mladým ľuďom (ne)chýba a prečo nie je problémom jedna generácia, ale celá spoločnosť;
• zvládaní stresu, tlaku a životných kríz z osobnej aj duchovnej perspektívy;
• tom, akú praktickú hodnotu má viera v každodennom živote a ako sa vyrovnávať s pochybnosťami;
• význame spoločenstva, pokoja a času pri rozlišovaní dôležitých životných rozhodnutí;
• jednej rade, ktorú by dnes dal každému mladému človeku.

Čo podľa Vás dnes mladým ľuďom najviac chýba?
Nechcem zovšeobecňovať. Je to veľmi individuálne. Nie sme dokonalí, a vždy nám niečo bude chýbať. Sú v spoločnosti známe prípady krízy identity, krízy stíšenia sa, teda túžba stále mať nejaký podnet, ale neodvážim sa povedať, že toto chýba mladým ľuďom. Chýba to nám ako spoločnosti. Poznám veľa mladých ľudí, ktorý sú odhodlaní, ale aj ktorý sú stratení. Myslím, že toto vieme s mojou skromnou mienkou nájsť v každej generácii.

Ako sa dá zvládnuť stres a tlak, keď sa všetko zdá príliš ťažké?
Psychológovia by mali na to istotne praktické rady, ja psychológom nie som, preto ponúknem len moju skúsenosť a čo pomáha mne. V mojich štrnástich rokoch som sa ocitol v nemocnici, kvôli chorobe, s ktorou som bojoval o život.

Žijem a to je pre mňa pripomenutím, že keď mi Boh pomohol v tomto probléme určite existuje východisko aj zo stresovej situácie, ktorú prežívam.

Má viera v živote praktickú hodnotu alebo je skôr o pocitoch?
Toto je zaujímavá otázka, sme si istí v tom, že viera je o rozume, vôli a aj o pocitoch, keďže sme ľudské bytosti. Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že viera, je skutok rozumu podnecovaný voľou, ktorá je pohnutá Božou milosťou. Toto je pre mňa dôležité, áno máme emócie, pocity a osobnému prežívaniu viery vôbec nebránia avšak človek, ktorý chce byť zakorenený vo viere nemôže sa spoliehať len na pocit. 

Ako sa vysporiadať s neúspechom alebo životnou zmenou, ktorá zabolí?
V prvom rade chcú tieto veci čas. Nedá sa byť zo dňa na deň uzdravený, ak je to veľká rana, čo je však potrebné, aby sme mali okolo seba ľudí, ktorý zdieľajú podobné hodnoty ako my. Ja som vyrastal a doteraz mám spoločenstvo. Je to v podstate skupinka ôsmich mužov, s ktorými sa stretávame už pravidelne 6 rokov. Dôverujeme si a povieme si čokoľvek, to vám odporúčam drahí čitatelia. V žiadnom veku nie je neskoro.

Čo by ste poradili mladému človeku, ktorý nevie, kam sa v živote uberať?
Myslím, že každý z nás má aspoň malú predstavu o tom, čo chce ďalej robiť. Čo nám však v tom bráni sú strach a predsudky okolia. Nikdy si nebudeš istý/istá na sto percent. Túžiš po tom? Cítiš pokoj, keď si spomenieš na toto smerovanie? Choď za tým. 

Ak sa človek rozhodne konať dobro nikdy v tom nie je sám. Boh je dobro a kde my ideme za dobrom, tam je aj Boh. 

Ako rozlíšiť, čo je naozaj dôležité, a čo len rozptýlenie alebo tlak okolia?
Z mojej skúsenosti a aj po prečítaní nejakých diel a kníh. Zisťujem, že veci, ktoré mi prinášajú pokoj majú zmysel. Ľudia v nás môžu vidieť doktorov, učiteľov, kňazov atď. Ak však táto predstava neprináša pokoj a stotožnenie sa, budem sa len trápiť. Samozrejme toto povolanie nezačneme vykonávať zo dňa na deň. Podstatným aspektom je aj čas. Biblická kniha kazateľ píše o tom, že všetko má svoj čas. Čiže dôležitými znakmi rozlišovania sú pokoj a čas.

Je normálne mať pochybnosti o viere a stále zostať veriacim?
Áno to, že mám pochybnosti je normálne lebo ma to núti poznávať pravdu. Nie je dobré, keď máme nastavenie zotrvačnosti. Môžeme si hovoriť: Veď takto to robili pred nami robme to aj my. Otázky vo viere sú potrebné. Samozrejme, stála nespokojnosť a pochybnosť vo svojom vnútri tiež nie je ideál. Viera je o vzťahu ak ja stále pochybujem či moja manželka je tá správna, nikde sa vo vzťahu nepohnem, ale keď sa rozhodnem spoznávať ju, to ma obohatí. A tak je to aj vo viere, je veľmi dôležité koho sa pýtam, keď mám pochybnosti.  

Čo Vám osobne pomáha zostať pokojný a sústredený v náročných chvíľach?
Každé ráno už šiesty rok, odovzdávam celý deň, celého seba a všetko to, čo sa má stať Bohu. Čokoľvek príde v ten deň sa snažím brať ako prostriedok, ktorý ma má posilniť v dôvere Bohu. V mojej obľúbenej modlitbe sú tieto slová:“ Pane daj, aby som s pokojom v duši prijal všetko, čo mi prinesie dnešný deň.“ Je to asi o nastavení a ako píše sv. Pavol: “tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.”

Ktoré životné skúsenosti podľa Vás najviac formujú charakter človeka?
Veľkú zásluhu má okolie, v ktorom sa nachádzame. Či už to na nás vplýva dobre alebo nie. Jedna múdrosť hovorí: ukáž mi svojich päť priateľov a ja ti poviem, kde budeš o päť rokov. Vo Svätom písme nájdeme: zlato sa čistí ohňom. Chcem byť dobrým, ľudským, zodpovedným a.i. niekedy to musí aj bolieť.

o všeobecnosti, neviem povedať presné skúsenosti, pretože Boh, ktorý je osobný, prichádza osobne ku každému spôsobom jemu potrebným. 

Akú jednu radu by ste dnes dali každému mladému človeku, aby žil naplno?

Nebudem to veľmi rozvíjať je to len jedna veta: Buď so sebou trpezlivý/á a nevzdávaj sa.